Choď na obsah Choď na menu
 


História poľovníctva v Európe

3. 3. 2010

História poľovníctva v Európe

 

Lov zveri bol samozrejmou súčasťou života všetkých praobyvateľov Európy a plne zodpovedal miestnym podmienkam. Správy o organizácii lovu vrátane využitia loveckých psov nám zanechali antický autori už v prvom tisícročí pred n. l., a to ako v dielach umeleckých, tak v odborných statiach vedcov a cestovateľov. Lov má svoje miesto taktiež v rôznych antických bájach, často zobrazovaných v sochárskych dielach, v dekoroch nádob a v dochovaných maliarskych dielach.

V staroveku sa už k lovu využíval aj vycvičený kôň. Lov v staroveku už nebol obyčajným zaobstarávaním zveriny ani ochranou proti škodlivým druhom. Bola to zábava, šport a veľakrát aj slávnostná udalosť. V dobe rímskej bol lov zameraný nielen na zabíjanie zvierat, ale aj na chytanie živých exemplárov, predovšetkým slonov a šeliem. Starovek pojem ochrany zvierat ešte nepoznal. Podľa zvykového práva Grékov a rímskych kódexov sa všetky divoké zvieratá vrátane vtákov a rýb stávali majetkom toho, kto ich ulovil, samozrejme pokiaľ už niekomu nepatrili. Niektoré druhy cicavcov na mnohých miestach vymizli, poredla napríklad severoafrická populácia levov a slonov, zmizli levy z Balkánu, v Taliansku úplne vymizli medvede a vlci prežívali len v málo oblastiach. Až s rozvojom franskej ríše a po zlepšení pomerov vo východorímskej ríši došlo k novému rozkvetu lovu, tento krát však už vyhradený predovšetkým feudálom a vysoko postaveným skupinám ľudí. Lov veľkej zveri sa stal privilégiom. V stredovekej Európe sa lovecké zákony veľmi sprísnili. Pre poddaných prakticky neexistovala žiadna možnosť lovu. Králi a kniežatá rozhodovali o loveckých privilégiách a v rámci svojej domény vymedzili lovecké územia, ktoré spravovali poverení ľudia, väčšinou šľachtici. Od 9. a 10. storočia sa už vytvára osobitný stav, ktorého povinnosťou bolo starať sa o lesy a o zver. Behom 10. až 12. storočia sa vyhradili osobitné spôsoby lovu a zákaz lovu určitej zveri, ktorá bola vyhradená buď priamo vládcovi, alebo dokonca osobám s ešte vyšším postavením, napríklad cisárovi. Lov prestal byť prostriedkom obživy a stal sa zábavou, súčasne sa stal pompéznou záležitosťou. V 13. storočí už došlo k zjednoteniu loveckého práva v niektorých zemiach a lovecký zákonník ovplyvnili aj zásady držby pôdy. Behom 16. storočia už bol zákon lovu v európskych zemiach obmedzený ohľadom na potrebu poľnohospodárskej výroby. Zver sa začala deliť na vysokú a bežnú lovnú zver, objavil sa taktiež pojem škodnej zveri a jednotlivé druhy zveri boli lovené predpísaným spôsobom. Je zaujímavé, že veľké lesné majetky správou lovu patrili aj kláštorom. Lovecké právo na kráľovskej pôde sa nazývalo regál. Ostané lovecké oblasti začali podliehať rozdielnym úpravám. Zároveň sa venovala väčšia starostlivosť budovaniu loveckých zariadení- od obôr a bažantníc až po rôzne lovecké stavby. Veľkému záujmu sa tešili osobitné hromadné lovy, spojené často z nadháňaním zveri do sieti alebo do vody. Pokiaľ neexistovali dostatočne presné palné zbrane, hrali pri všetkých druhoch lovu dôležitú úlohu lovecké psy a v nemalej miere aj cvičený dravci. Až koncom 17. a 18. storočia sa začala vytvárať poľovnícka morálka a súbor zásad, ktoré sa pomaly presadzovali najprv na panstvách uvedomelých šľachticov a neskôr prostredníctvom rôznych spolkov aj vo verejnosti. V 19. a 20. storočí potom prešlo poľovníctvo konečným vývojom a stala z obyčajného lovu odbornou činnosťou, zameranou na chov, zvyšovanie kvality a všestrannou starostlivosťou o zver.