Choď na obsah Choď na menu
 


Poľovnícke zvyky a obyčaje

Obrázok

 

 

 

S vývojom poľovníctva sa v poľovníckych kruhoch takmer všetkých národov rozvíjali aj rozličné poľovnícke zásady, mravy, obyčaje a zvyklosti, ktoré sa tradične prenášali z pokolenia na pokolenie. Mnohé z nich udržiavame a uplatňujeme dodnes. Ide hlavne o poľovnícky pozdrav, spôsoby dorozumievania sa poľovníkov v lese príležitostné poľovnícke nástupy povely a signály, pasovanie poľovníkov na lovcov zveri a podobne. Našou povinnosťou je tieto zvyklosti si starostlivo zachovávať, dodržiavať a podporovať súdržnosť kolektívu. Majú poľovníkov vychovávať a viesť k humánnemu prístupu k zveri, k lovu i k úprimnému priateľstvu jedného k druhému Majú vychovávať oddaných poľovníkov, ktorí budú dobre reprezentovať poľovníctvo i pred širokou nepoľovníckou verejnosťou. A preto Vám chcem niektoré opísať.

Významným zvykom je svätohubertská legenda a každoročné oslavy tohto patróna poľovníkov, ktorého odkaz spočíva v zásade, že zver v prvom rade treba chrániť a chovať a až potom loviť.

 

Poľovnícka reč - je to reč, ktorú používajú poľovníci medzi sebou. Vznikla veľmi dávno - medzi poľovníkmi, ktorí sa pokladali za určitú kastu a i svojou rečou sa chceli odlišovať od ostatného obyvateľstva. Okrem odborných poľovníckych výrazov (termínov) zahŕňa v sebe i slangové výrazy prevzaté z ľudovej reči alebo z iných jazykov (nemčina, maďarčina, čeština). Na poľovnícku reč nadväzuje i "poľovnícka latina' - veselé často zveličené i vymyslené poľovnícke zážitky. Poľovnícka reč je súčasťou poľovníckyh zvykov a obyčají. Poľovnícke názvoslovie vzniklo zdo­konaľovaním správnej poľovníckej terminológie. Knižne vyšlo roku 1985. V snahe zachovať čistotu slovenského jazyka i v poľovníctve je správne používať poľovnícke názvoslovie už v teoretickej príprave adeptov poľovníctva v rámci prednášok, besied, v odbornej literatúre, v časopisoch, v masovokomunikačných prostriedkoch, na kultúrnych podujatiach, ap. Poľovníckou rečou sa ešte hovorí na poľovačkách, pri práci v revíri, ap. Niektoré príklady na nesprávne a správne pomenovanie: čakaná - postriežka, čierna zver - diviačia zver, zbrane - kly, ap

 

Spoločná poľovačka, zvyky a obyčaje

Pri spoločných poľovačkách treba dodržiavať správny priebeh poľovačky. Ten upravuje Poľovnícky poriadok SPZ a presne formulovaný domáci poriadok združenia. Pri spoločnej poľovačke na malú a diviačiu zver sa poľovníci i hostia dostavia načas, skontrolujú sa poľovné lístky a zbrane, upozorní sa na zákaz požívania alkoholu, vedúci poľovačky rozostaví poľovníkov, poľovníci sa správajú disciplinovane. Na nástupe stoja v čele funkcionári, oproti nim lesničiari. Signály lesničiarov, ich použitia je presne stanovené. Po ľavej strane od funkcionárov sú nastúpení strelci, oproti nim nosiči, psovodi a honci. Na zver sa nestrieľa zblízka, prednosť majú hostia, dodržiavajú sa zásady selektívneho odstrelu, ak strieľa na tú istú zver viac strelcov, platí pravidlo "prvá guľa, posledný brok'...

Na slávnostnom výrade sa zver ukladá na pravý bok v poradí jeleň, diviak, líška, pri poľovačke na malú zver v poradí líška, zajac, králik, bažant. Priestor vyradu - zoradisko je lemovaný čečinou, vo všetkých štyroch rohoch sa zapália menšie vatry. Na čele stoja funkcionári, oproti ním lesničiari, po pravej strane od funkcionárov stoja strelci, oproti nim honci a poľovnícky personál. Strelci nastupujú s nenabitými puškami na ľavom pleci, s ústiami smerom rovno hore. Zver sa na výrade nesmie prekračovať. Po fanfárach alebo signáloch lesnicou, ktoré účastníci vypočujú s obnaženou hlavou.

 

Poľovnícky pozdrav: Už od dávna sa poľovníci na poľovačkách navzájom zdravia pozdravom Lovu zdar ! Bežným pozdravom poľovníkov pri dennom, spoločenskom a úradnom styku je Poľovníctvu zdar! 

"Pasovanie za lovca" a "pasovanie za poľovníka"Obrázok

Pasovanie za poľovníka pravdepodobne pochádza z obradu, aký sa používal pri pasovaní za rytiera. Začiatkom 19.storočia pozval majster poľovník vyučených mládencov po skúške z poľovníctva (neskôr i lesníctva) do lesovne, kde prebehol slávnostný obrad za prítomnosti ostatných poľovníkov. Majster predstavil žiaka, precital jeho vysvedčenie, v jeho mene požiadal o prijatie do radov poľovníkov. Potom zľahka udrel vyučeného na ľavé líce. Ten si kľakol na pravé koleno a majster sa plochou ostria loveckého tesáka trikrát mierne dotkol jeho ramena so slovami: Prepúšťam ta z učenia a zaraďujem ťa medzi slobodných poľovníkov v mene nášho patróna Sv.Huberta (Eustacha), v mene našej vrchnosti a v mene starodávneho práva. Prítomný najvyšší hodnostár mu potom pripol vľavo na opasok tesák, cez rameno zavesil lesnicu a odovzdal výučný list. I dnes sa vykonáva pasovanie za poľovníka spojené s odovzdaním pasovacieho listu.

Pasovanie za lovca sa koná vtedy, keď nový poľovník prvýkrát uloví zver. Tak sa pasuje za lovca jeleňov, srncov, diviakov alebo dravej či malej zveri. Pasujúci vyzve strelca, aby pristúpil k ulovenej zveri a pýta sa: Pýtam sa ... je to tvoj prvý jeleň, ktorého si dnes ulovil? - Áno - odpovie strelec, kľakne si na pravé koleno vedľa ulovenej zveri. Pušku drží v pravej ruke s pätkou opretou na zem a ľavú ruku položí na trofej, resp. hlavu zveri. Pasujúci čepeľou poľovníckeho tesáka (dýky) sa zľahka dotkne jeho ľavého ramena a povie: Vážený. . týmto úderom vás (ťa) v mene Sv.Huberta slávnostne pasujem za lovca jeleňov. Ceremoniál má viacero obmien.

Iný spôsob pasovania za lovca - lovec prinesie ulovenú zver. Lovec a pasujúci majú klobúky na hlavách, ostatní s obnaženými hlavami utvoria polkruh. Obrad je podobný ako vyššie uvedený. Pri pokľaknutí sa zahrá signál - Lovu zdar a počas celého ceremoniálu signál - slávnostné lesnice. Pasujúci sa tri krát dotkne tesákom ľavého ramena lovca a hovorí: Vážený ...týmto úderom ťa v mene Sv.Huberta pasujem za lovca jeleňov s tým, že najprv musíš zver chovať, chrániť, a len potom sa jej poľovníckym spôsobom zmocniť. Druhým úderom ti blahoželám k uloveniu tvojho

prvého jeleňa. Tretím úderom ti pripomínam, aby si za každých okolností zostal čestným poľovníkom, statočným členom našej poľovníckej rodiny a oddaným ochrancom našej krásnej prírody. Prajem ti: Lovu zdar! Súčasťou pasovania je odovzdanie pasovacieho listu.

 

Zvyky a obyčaje pri ulovení trofejovej zveri

Etickou zásadou lovu trofejovej zveri(jeleň, daniel, muflón, srnec, diviak) je, že jej dáme šancu - nelovíme ju na ležisku, matku pri mláďati, nelovíme v noci (okrem diviačej zveri) Usilujeme sa zver uloviť prvým zásahom. Pri postrelení zver dohľadáme, resp. zabezpečíme včasné dohľadanie. Ďalšieho jedinca ulovíme až po dohľadaní zveri. Raticovú zver by mal vyvrhnúť sám strelec - pri vyvrhovaní si zver zaslúži úctu, strelcovi okrem trofeje patrí i tzv. poľovnícke právo: jazyk, srdce, pľúca, pečeň, slezina s priobličkovým tukom. Vyvrhnutá zver sa má čo najskôr dopraviť na miesto určenia. Ulovenú zver s posledným hryzom v papuli ukladáme na dopravný prostriedok tak, aby jej hlava smeroval dozadu, aby sa "posledným pohľadom" mohla rozlúčiť so svojim domovom. Za správne ulovenie zveri sa strelcovi odovzdáva poľovnícky zálomok . Taktiež streleckým zálomkom a posledným hryzom prejavujeme úctu k ulovenej zveri. Strelecký zálomok sa odlomí (nie odreže) z ihličnatého, resp. listnatého stromu z blízkosti okolia miesta ulovenia zveri. Konárik sa položí na telo zveri ležiacej na pravom boku tak, aby odlomená časť smerovala u samčej zveri k hlave (zvýraznenie parožia), u samičej zveri naopak (zvýraznenie materstva) , Ak ide o prvú zver, ktorú poľovník ulovil, nasleduje pasovanie za lovca.

Poľovnícke signály a povely: Poľovačky s nástupmi a trúbením signálov citlivo pôsobia na povahu poľovníkov a vzbudzujú v nich ostražitosť a väčší pocit zodpovednosti. Poľovnícke signály a povely sa na poľovačkách dávajú trubkami, ktoré voláme lesnice a krídlovky.

Obrázok Poľovnícke zálomky

Zálomky sa používajú na označenie rôznych miest a oznamov, alebo ako vetvička, ktorou sa ozdobuje klobúk poľovníka po ulovení trofejovej zveri, resp. pri slávnostiach, ďalej ako prejav poslednej úcty k ulovenej zveri, smútočné pri pohreboch ap. Zálomok sa odlamuje (nie odreže) z ihličnatého, resp. listnatého stromu z blízkosti miesta ulovenia zveri. Strelecký zálomok -vetvička, resp. časť sa vkladá ulovenej zveri raticovaj medzi zuby, pernatej do zobáka ako posledný hryz, resp. zob, časť namočená v krvi zveri sa odovzdáva strelcovi na loveckom noži alebo klobúku so slovami: Lovu zdar! Zálomok sa môže položiť i na ulovenú zver ležiacu na pravom boku - u samčej zveri odlomenou stranou smerom k hlave, u samičej naopak. Ďalej sa nosí i pri pohrebe poľovníka a ako posledná rozlúčka sa kladie na rakvu, resp. hádže do hrobu.

Účelové zálomky: stanovištný označuje miesto, kde stál strelec v čase strieľania na zver, nástrelový - kde stála zver v okamihu výstrelu, smerový - smer kadiaľ unikla zver po výstrele, stopový - začiatok stopovej dráhy, ďalšie: výstražný, čakací a oznamujúci opustenie stanoviš­ťa.

 

Posledná pocta malej a veľkej ulovenej zveri

Vzdanie poslednej pocty ulovenej zveri je prejavom našej úcty k nej. Posledná pocta zveri (malej) sa vykonáva na výradisku ceremoniálom - slávnostným výradom, ktorý má svoje pravidlá. Okolo zoradenej zveri sa urobí obruba z čečiny a na štyroch rohoch sa zapália vatry. V čele stoja funkcionári, oproti nim lesničiari, po pravej strane od funkcionárov stoja strelci, oproti nim honci a personál. Zver sa ukladá na pravý bok - každý 10. kus zveri sa povytiahne o polovicu dĺžky tela. Chrbtami smeruje zver k čelu výradiska. Zoskupuje sa do vyrovnaných radov od najväčšej po najmenšiu v poradí diviak, líška, u malej zveri líška, zajac, bažant. Slávnostné signály, resp. fanfáry si účastníci vypočujú s obnaženými hlavami. Zver na výrade nik nesmie prekračovať. U veľkej trofejovej zveri prejavujeme poslednú úctu aj posledným hryzom, resp. posledným zobom -odlomeným (nie odrezaným) konárikom ihličnatého alebo listnatého stromu z blízkosti miesta uhynutia zveri. Konárik vložíme do papule, resp. zobáka. Ďalší konárik sa položí na telo ulovenej zveri ležiacej na pravom boku tak, že odlomená strana smeruje u samčej zveri k hlave, u samičej naopak (zvýraznenie parožia a materstva).

 

Posledný pohon: Tradičnou udalosťou po skončení spoločnej poľovačky býva posledný pohon v primeranej spoločenskej miestnosti, ktorú možno na tento účel vhodne vyzdobiť. Po spoločnom občerstvení si účastníci spoločnej poľovačky zopakujú zážitky a výsledky poľovačky, vhodným a slušným spôsobom si zažartujú a spoločensky sa zabavia.

 

Poľovnícky odev: Zelená farba poľovníckeho oblečenia je výborná krycia farba, lebo ladí s farbou prírody, aby splývala s okolím a aby zbytočne neupozorňovala na prítomnosť v revíri. V zimnom období poľovník používa termo oblečenie a kvalitnú obuv. V lete je oblečenie prispôsobené klimatickým podmienkam. Na slávnostné príležitosti slúži uniforma. Doplnkom uniformy je farebne zladený klobúk, na ktorý sa upínajú trofeje slúk, káčerov atď.

Na spoločných poľovačkách by mal poľovník vyzerať ako člen Hubertovho cechu a nie ako vojak Slovenskej a či inej armády. Má to svoje opodstatnenie v tradíciách, na ktoré by sme nemali zabúdať, veď každé oko človeka sa upriami na pekne a dôstojne oblečeného poľovníka, ktorý je reprezentantom dávneho odkazu našich otcov a dedov. 

 

Posledná rozlúčka s poľovníkom

Pred samotným obradom zakúpia členovia PZ, v ktorom poľovník poľoval veniec, pripravia smútočnú reč a zhotovia zálomky (vetvičky z jedlí, alebo smrekov previazané čiernou stuhou). Zálomky majú poľovníci pripnuté na ľavej strane chlopne kabáta, alebo na klobúku. Po pohrebnom obrade sa zálomky buď položia na rakvu, alebo hodia do jamy. Prvý zálomok položí, resp. hodí do jamy zvyčajne ten člen, ktorý prednesie smútočnú reč. Tá musí vychádzať z reálneho hodnotenia osobnosti poľovníka. Po prejavoch sústrasti najbližšej rodiny vyslovia rodine úprimnú sústrasť podaním ruky i poľovníci. Po pohrebe majú členovia výboru PZ povinnosť pomôcť pozostalým pri zabezpečení poľovníckych zbraní a streliva podľa platných predpisov. Niekde býva zvykom, že rakvu na cintorín nesú poľovníci. Vtedy i pred ňou a po jej bokoch kráčajú ďalší poľovníci so zlomenými puškami. Tí môžu rakvu vyprevádzať i v prípade, že ju nenesú poľovníci. Ak ide o pohreb napr. v krematóriu, alebo sa na pohrebe zúčastní len menšia delegácia poľovníkov, vtedy rečník, resp. iný poľovník položí na rakvu len jeden väčší nepravidelný zálomok (cca 30 cm) previazaný čiernou stuhou. Pri položení zálomku na rakvu môže povedať: Dovoľ, priateľ náš..., aby sme ti na znak tvojej statočnej práci i na úseku poľovníctva odovzdali na rozlúčku tento posledný zálomok s čiernou stuhou! Ak to dovoľujú okolnosti, môže byť vystrelená aj smútočná salva - súčasná streľba najmenej troch poľovníkov.

 

 

 Tak teda, Poľovníctvu a Lovu zdar !