Choď na obsah Choď na menu
 


Sokoliarstvo

 

Sokoliarstvo staré, prastaré umenie lovu s dravými vtákmi mnohými obdivované, inými zatracované. Otázka, kedy a kde presne sokoliarstvo vzniklo, zostane pravdepodobne ešte veľmi dlho nezodpovedaná. Na základe dostupných vedomostí usudzujeme, že lov pomocou vycvičených dravých vtákov existuje na Zemi viac ako 4000 rokov.

Obrázok

Predpokladáme, že prví, kto používal vycvičené dravé vtáky na lov, boli príslušníci kočovných kmeňov žijúci okolo 2000 rokov p.n.l. na stepiach a náhorných planinách Strednej Ázie. Ich hlavnou obživou bolo pastierstvo a lov. Lovecké zbrane tej doby, luk a šíp, neumožňovali pravidelne loviť letiace vtáky. Šíra step nedávala lovcovi veľa možností priblížiť sa nepozorovane na dostrel k vtákom sediacim na zemi. Vtedajší človek začal postupne využívať schopnosti dravých vtákov uloviť iné vtáky. Využíval zrejme poznatky, ktoré získal pri domestifikácii psa a koňa. Napriek viac ako 4000 ročnému snaženiu sa však človeku nepodarilo do dnešného dňa domestifikovať dravého vtáka tak ako psa alebo koňa.

Lov pomocou vycvičených dravých vtákov vo svojej prapôvodnej podobe slúžil len na obstarávanie obživy. Postupným vývojom ľudskej spoločnosti, rozmáhajúcou sa deľbou práce a najmä rozdelením príslušníkov ľudskej spoločnosti na vládcov a podriadených a tým aj na majetných a namajetných, začína nadobúdať lov pomocou vycvičených dravých vtákov inú formu. Už neslúži ako zdroj obživy, ale sa stáva na jednej strane druhom spoločenskej zábavy a na druhej strane vecou prestíže vládnucej vrstvy.

Lov s vycvičenými dravými vtákmi, chov a výcvik dravých vtákov – sokoliarstvo, sa začína riadiť nepísanými, ale aj písanými regulami.Najstarší dochovaný dôkaz, s určitosťou potvrďujúci existenciu sokoliarstva, je reliéf nájdený v ruinách Bogazkabu pochádzajúci z obdobia okolo polovice 2. tisícročia p.n.l.. Reliéf znázorňuje človeka nesúceho na pravej ruke dravého vtáka, ktorému ľavou rukou nasadzuje pútka.

Do Európy preniklo sokoliarstvo v období vpádu Húnov v prvej polovici 5. storočia n.l. Vodca Húnov Attila mal údajne na svojom štíte vyobrazeného sokola. Priaznivé obdobie pre rozvoj sokoliarstva v takmer celej Európe nastáva v 6. storočí. Sokoliarstvo sa šíri do všetkých vyspelejších krajín Európy. Sokoliarstvo sa praktizuje nielen na panovníckych dvoroch a v šľachtických sídlach, ale aj v cirkevných kruhoch. Veľkým vyznavačom sokoliarstva bol aj pápež Gregor Veľký. Väčšina panovníkov vydáva rôzne nariadenia a zákony upravujúce sokoliarsku činnosť na území nimi spravovanom. Tieto predpisy a zákony sa zameriavali hlavne na postihovanie vykrádačov hniezd dravých vtákov, zlodejov sokoliarsky vycvičených dravých vtákov, ďalej upravovali možnosť držby a používania sokoliarsky využiteľných dravých vtákov, atď. Karol Veľký – vládca Franskej ríše, vládol v rokoch 768 až 814, vydal okolo roku 800 jeden z prvých sokoliarskych zákonov. Tento zákon platil bez závažnejších zmien takmer 300 rokov.

Celé obdobie stredoveku môžeme bez váhania nazvať Zlatým obdobím sokoliarstva. Taký rozkvet sokoliarstva, aký nastal v tomto období, nemal obdobu nikdy predtým a ani v novoveku. Takémuto rozkvetu napomáhalo niekoľko skutočností – stredoveké strelné zbrane neboli takmer schopné zasiahnuť letiaceho vtáka, lov pomocou cvičených dravých vtákov bol v istom slova zmysle napodobeninou rytierskych turnajov, ktorými stredovek prekypoval. Sokoliarsky vycvičené dravé vtáky sa stali súčasťou reprezentácie feudálnych pánov, ktorí si ich často brávali nielen do vojen, ale aj na bohoslužby so kostolov.

Stredovek je aj na území dnešného Slovenska obdobím mohutného rozmachu sokoliarstva. Sokoliarstvo bolo dobre organizované. Na čele stálo Kráľovské sokoliarstvo – Falconarii regii hierarchicky rozdelené na jednotlivé stupne. Zvyčajne sám kráľ býval najvyšším sokoliarom. Na Slovensku sú známe osady, ktorých väčšina obyvateľov sa zaoberalo sokoliarstvom. Umiestnenie týchto osád v teréne zodpovedalo životným podmienka dravých vtákov. Medzi najznámejšie osady patrí tiež obec Dravce na Spiši. V roku 1263 sa spomína ako Villa Draucariorum – obec kráľovských chovateľov sokolov. Samozrejme, že každý väčší hrad na Slovensku mal aj svoju družinu sokoliarov. Tieto družiny sa od seba odlišovali, okrem iného, aj spôsobom sokoliarskeho výcviku dravých vtákov. Sokoliarsky vycvičené dravé vtáky zo Slovenska mali veľmi dobré meno v Rakúsku, Taliansku, Nemecku, Poľsku, Turecku a Rusku. Mnohé správy a poznatky o sokoliarstve sa dozvedáme aj z písomností uložených v mestských alebo obecných archívoch.

Z dokumentu uloženom v mestskom archíve v Košiciach sa dozvedáme o sťažnosti mesta Košice zaslanej roku 1555 kráľovi: “ ... junáci jeho veličenstva i s kapitánom i pešky i z koňa s krahuľmi, so psami poľujú, mnoho škody tak narobiac po poľoch.“

Od roku 1993, po rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky, pôsobí v Českej republike Klub sokolníkú při Českomoravské myslivecké jednotě a v Slovenskej republike pôsobí Slovenský klub sokoliarov pri Slovenskom poľovníckom zväze.

Dnešný záujemca o lov pomocou sokoliarsky vycvičených dravých vtákov musí mať platný poľovný lístok, absolvovať sokoliarsku skúšku, ovládať a predovšetkým dodržiavať množstvo právnych noriem upravujúcich držanie sokoliarsky použiteľných dravých vtákov.

V súčasnosti používané dravé vtáky na sokoliarsky výcvik pochádzajú vo veľkej väčšine z odchovov v zajatí. Na Slovensku už boli vyliahnuté v zajatí mláďatá orla skalného, sokola sťahovavého a sokola rároha.

Pýchou sokoliarov na Slovensku je výuka sokoliarstva ako výberového predmetu, prebiehajúca niekoľko rokov na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici. V žiadnom štáte Európy sa Sokoliarstvo takýmto spôsobom nevyučuje.

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok