Choď na obsah Choď na menu
 


 

Lesná múdrosť

 

Obrázok

Vždy, keď vchádzam bránou stromov do lesa, zdá sa mi akoby skončil jeden môj život a začínal sa zrazu druhý. Čas sa zastaví, vnímam len svoje kroky a žiarivé lúče slnka, ktoré na mňa hľadia cez listy stromov. Hmla ma halí celou svojou dušou. Kráčam medzi stromami smerom k horizontu, tma už takmer siaha na cele okolie. Náhle sa mi rozbúcha srdce, ked v šere prichádzajúcej noci, namáham svoje oči, aby som zazrel siluety krásnej vysokej zveri. Na pár hodín sa les stáva ich útočiskom slobodného pohybu. Cítim voči nej rešpekt a preto stojím za obrovským bukom a v nemom úžase ju sledujem. Miestami ma prepadá pocit, že by som sa jej mal ospravedlnit, že ruším jej kľud v tej malej časti prírody, ktorú sme jej tu zanechali. Ani len trochu netušia, že sú len živé mäso. Taktiež netušia, že my ľudia im určujeme dľžku ich života na tejto zemi. Prichádza ráno a ja schádzam lesnou cestičkou pomaly nížinou a vnímam všetky tie stromy, ktoré tu rastú už takmer celú večnosť a sú len majetkom štátu. V dnešnej dobe si všetci v lese robia čo sa im zachce, alebo si vynesú haldy dreva ak si za to zaplatia. Toto podlieha našej ľudskej nenásytnosti, pre ktorú našej zveri stále zmenšujeme jej životný priestor.

 

A ja prechádzam stále medzi stromami…

 

Obyčajný poľovník

 

Obrázok

Som úplne obyčajný poľovník. Takých ako som ja, je na Slovensku skoro pätdesiat tisíc. Milujem vônu jari, ohnivé leto so srnčími zásnubami, uplakanú jeseň, plnú jelenieho ručania aj iskrivú zimu, keď sa diviaky brodia snehovými závejmi. Milujem prírodu, milujem všetko živé v nej.  

Som úplne obyčajný poľovník.  

Na jar vyčistím studničky, aby v nich zver našla vždy čistú pramenistú vodu, prekopem chodníky a ošetrím zariadenia na prikrmovanie zveri. Keď tráva na lúkach vábne rozvoniava, nakosím dostatok objemového krmiva, aby zver v zime nehladovala. Pripravím jej dosť jadrového a dužinatého krmiva, ako aj letniny na ohryz.

 

Som úplne obyčajný poľovník.

 

Na jar pomáham pri zalesňovaní a na jeseň pri poľnohospodárskych prácach. Celý rok dopĺňam solisko a starám sa o svojho pomocníka - štvornohého priateľa, stavača. Na jeseň pripravím krmelce a zásypy, aby som mohol počas celej zimy pomáhať zveri prežit nástrahy krutej zimy.

 

Som úplne obyčajný poľovník.

 

Áno, ako poľovník mám zbraň a zver aj lovím. Pri plnení plánov odstrelu sa snažím loviť zver chorú, telesne slabšiu, alebo trofejovo nevhodnú pre daľší chov. Správny poľovník žiadnu zver vyhubit nechce, iba jej stavy tlmí, je predsa stredobodom jeho záujmu. So zánikom poľovnej zveri by predsa zaniklo aj samotné poľovníctvo. Milujem prírodu, milujem všetko živé v nej. Srdce mi zaplesá, keď počujem cirikať jarabičku, kovový hlas bažanta, bäkanie srnca, či ručanie jeleňa. Sediac pod stromom v lone nešej krásnej prírody mám jediné prianie - aby nám takáto symfónia, ktorú nám hrá sama príroda, navždy vydržala.

 

Som predsa úplne obyčajný poľovník, a som na to hrdý…

 

Poľovníckych desatoro

 

 

  1. Buď vždy za každých okolností poľovníkom tak, ako zákon, predpisy a poľovnícke zvyky prikazujú, tak ako si v nich poučený a vychovávaný.

  2. K zveri sa chovaj šetrne, chovaj ju a chráň.

  3. Upravuj stavy zveri, dravú zver zbytočne nestrieľaj, keďže je v značnej miere užitočná.

  4. Pamätaj, že príroda nie je strelnica, strieľaj len na to, čo bezpečne rozoznáš.

  5. Voči pytliakom, neprajníkom a škodcom prírody nebuď zhovievavý. Buď však opatrný.

  6. Svoju poľovnícku česť neber na ľahkú váhu, tú si vždy všade chráň a bráň.

  7. Hovor len našou krásnou poľovníckou vravou, pretože ona je neodmysliteľným odkazom našich poľovníckych predkov.

  8. Zachovávaj naše dobré poľovnícke zvyky a tradície. Je to nie len tvoje právo, ale aj povinnosť.

  9. Psa svojho miluj nadovšetko, lebo Ti je najlepším pomocníkom a verným priateľom.

  10. Vždy a za všetkých okolností pri výkone práva poľovníctva nech ti je patrón Sv. Hubert tvojim ochrancom.

 

 

 Svätý Hubert

 

Obrázok

 Tí, čo poznajú svätcov z legendových životopisov, si o sv. Hubertovi azda najlepšie zapamätali, že bol náruživý poľovník. Keď raz poľoval práve na Veľký piatok, podľa legendy uzrel veľkého jelena, ktorému sa týčil medzi parohami kríž. Zárovenho nadprirodzený hlas vyzýval, aby sa zriekol svetských záľub. O dva roky neskôr ovdovel. Utiahol sa do lesa, kde predtým videl jelena s krížom, a tam robil pokánie.Táto legenda spôsobila, že poľovníci si zvolili sv. Huberta za svojho patróna a v niektorých krajoch západnej Európy usporadujú na jeho sviatok slávnostnú poľovačku na jelene (vtedy je obdobie jelenej ruje) s veľkolepým ceremoniálom.Historici sú však pri hodnotení spomenutej legendy veľmi zdržanliví. Hovoria, že vo svätopiseckej literatúre sa objavuje až niekedy po r. 1400. Ako spoľahlivé uvádzajú o sv. Hubertovi nasledovné údaje.Sv. Hubert pochádzal z významného rodu v severnej Galii (ter. Holandsko-Belgicko). Dátum jeho narodenia nepoznáme. Niekedy v r. 703-705 sa stal biskupom v diecéze Tongres-Maastricht Bol nástupcom sv. Lamberta, ktorý zomrel ako mučeník.Popri vedení diecézy Hubert pôsobil ako misionár v južnom Brabantsku a v Ardennských horách (juhovýchodné Belgicko), kde bolo obyvateľstvo ešte z veľkej časti pohanské. Koncom r. 717 alebo 718 viedol slávnostné prenesenie telesných ostatkov svojho predchodcu sv. Lamberta z Maastrichtu (kde bol pochovaný pri svojom otcovi) do Liége, kde kedysi podstúpil mučenícku smrť a kde ho pochovali v novom jemu zasvätenom kostole.Biskup Hubert mal však predsa čosi z poľovačkovej záľuby: občas šiel chytať ryby. To sa mu napokon stalo osudným. Keď sa raz chystal na rybačku, jeho pomocník tak neobratne narábal s udicou, že vážne poranil biskupa na ruke. Rana sa zapálila a spôsobovala Hubertovi stále väčšie bolesti. Uvedomil si, že mu hrozí smrť. Napriek tomu sa usiloval vykonávať biskupské povinnosti. Zároven si dal pripraviť hrob v kostole sv. Petra a Pavla v Liége.V druhej polovici mája 727 sa vybral posvätiť nový kostol v Héverlé (Louvain). Avšak na ceste cítil, že ho opúšťajú sily. Zastavil sa v mestečku Tervueren (na juhovýchod od Brusselu), kde po šiestich dnoch zomrel 30. mája 727. Podľa jeho želania ho previezli do Liége a tam ho pochovali v pripravenom hrobe.O šestnásť rokov neskôr otvorili jeho hrob a jeho telo našli neporušené. Zvesť o tom sa dostala až na kráľovský dvor. Vplyvný majordóm Karolman prišiel osobne s veľkým sprievodom do Liége a dal preniesť biskupovo telo do nového hrobu pred hlavným oltárom kostola. Bolo to 3. novembra 743. Tak sa tretí november stal sviatkom sv. Huberta.V ďalšom storočí, 30. septembra 825, preniesli svätcove ostatky do benediktínskeho kláštora v mestečku Andage (v ter. juhových. Belgicku), ktoré z úcty ku svätcovi čoskoro premenovali na Saint Hubert (čít. sent-übér). Ľudová úcta sv. Huberta sa prejavovala početnými púťami, ktoré si veriaci konali do tohto odľahlého miesta v Ardennských horách. Svätcove ostatky boli zničené v tzv. "žobráckej revolúcii" v októbri 1568, keď vzbúrenci vyplienili a zapálili kláštor v St. Hubert. Zachránila sa iba časť ostatkov v kostole sv. Jakuba v Louvaine.Úcta sv. Huberta sa v 10. storočí rozšírila do viacerých západoeurópskych krajín. Najsilnejšia bola a z veľkej časti aj dodnes je v Belgicku, Holandsku, Luxembursku, v lesnatých krajoch severného a východného Francúzska, ako aj v západonemeckých diecézach Trevír a Kolín nad Rýnom. 

 

 

 

Keď ma tieseň zmára, zájdem si ja do chotára.

Múdra matka prírody vždy mi dobre poradí.

Duša moja pookreje, keď sa slnko na mňa smeje.

Keď mi rosa nohy zmáča, cítim sa sťa voľné vtáča.

Kráčam rezko ako srnka, vánok do vlasov mi brnká.

Hľadím vôkol seba, čo prírode pomôcť treba.

Vyčistím malú studničku, by zvieratá mali vodičku.

Na prechádzke po prírode poľovník si vždy robotu nájde.

Odmena ho až na jeseň čaká, pekná trofej, tá ho láka.

Má zážitkov pekných pár. Želáme mu „lovu zdar“.